ČAS IZÁKA A ČAS VODCOV

            V dejinách sú časy pokojné, čas, ktorý môžeme nazvať časom Izáka. Izák nevybojoval žiadne grandiózne bitky, nebol nijaký veľký prorok ani veľký vodca národa. Udalosti, s ktorými sa stretával, sa mu skôr „diali“ než aby ich aktívne vytváral. Studne, ktoré jeho otec Abrahám vykopal a boli zasypané, Izák opäť obnovil. Podobne ako jeho otec Abrahám aj Izák sa kvôli hladu premiestňuje do zeme Filištíncov, aj on svoju manželku vydáva za svoju sestru. Celú 26. kapitolu knihy Genezis môžeme čítať ako opakovanú 20. kapitolu – len o jednu generáciu neskôr.
            V jeho živote je toho veľmi málo, čo by urobil on sám. Izák neurobil veľa nového, dokonca aj jeho nevestu mu priviedol niekto iný, on kvôli tomu ani neopustil dom. A predsa niečo veľké dokázal: uchoval vieru a preniesol ju v čase ďalej do ďalšieho pokolenia.
            Súčasnosť v Európe však tak pokojná nie je. Nie je čas Izáka. Nastal čas osobností. Čas hrdinov, ktorých vytvorí z ľudskej masy len boj za hodnoty, vojna či prenasledovanie. Ani Mojžiš nebol vodcom. Ale stal sa ním, pretože to situácia vyžadovala.
            Od nás sa chce to isté. Je tu čas vodcov – čas Jozueho, čas Mojžiša, čas Dávida. Je čas vziať vážne text z evanjelia o svetle sveta a soli zeme a o tom, že každý bude ohňom solený.
            Ak nie si osobnosťou, pracuj na tom, aby si sa ňou stal. Vstúp do tohto sveta.

(zdroj: Marek Vácha, Nevyžádané rady mládeži, str. 88, upravené)